MFDF JIHLAVA
Atrakt Art rád spolupracuje s Medzinárodným festivalom dokumentárnych filmov Jihlava. Doterajšie spolupráce spočívali napríklad v organizácii prezentácie – festivalovej dielne o médiách a psychogeografii (2005), pokračovaní projektu Tunel (výber prepisov nahratých monológov na tému mesto a ich transformácia do podoby fiktívnych piesňových textov) a v príprave výberu “dokupoézie” z výstrižkov tlače pre zborník DO – Revue pro dokumentární film.
29.10.2005 / Pamäť a miesto: mediálna psychogeografia
Dielňa venovaná audiofilmom: Saša Gojdičová, Slávo Krekovič, Oliver Rehák, Barbora Šedivá a hostia: Martin Vysoký, Radim Labuda, Urbanfailure.
Prečo sa snažíme zachytiť pocity, zážitky, atmosféru, spojenú s konkrétnym miestom? Vedomie vlastnej minulosti, vzťahovanie sa k istým miestam a udalostiam určuje nás samých: spomienka, príbeh, mýtus – všetky tieto spôsoby vnímania a narábania s realitou sa ukladajú do vrstiev kultúrnej pamäti. Vďaka pokročilým technológiám dnes túto kolektívne zdieľanú pamäť vytvárajú okrem filmových aj iné zaujímavé umelecké projekty, dokumentujúce (a konštruujúce) konkrétne prostredia, miesta, mestá s ich osobitou atmosférou. Audiovizuálne, interaktívne, aj čisto zvukové experimentálne prístupy k miestu a dokumentácii predstaví skupina okolo bratislavského časopisu 3/4 v podobe neformálneho multimediálneho happeningu na pomedzí prednášky, diskusie a živej tvorby. Audioturizmus, soundwalking, audiofilmy, soundscape composition… a iné prekvapenia.
Texty k dielni boli uverejnené v DO – Revue pro dokumentární film 3/2005. Text Miesto-pamäť-zvuk (zvuková psychogeografia) je uverejnený aj na stránke webovej galérie NOGallery.info.
Text Tunel: psychogeografia v posune vyšiel tiež v revue DO 3/2005 spolu s výberom textov “piesní” na tému mesto.
Ukážka:
Cmi
Jedna ulica,
B
jedno centrum,
Gmi
okolo ktorého
G#
sa všetko rozrastá.
Cmi
Jeden hrad,
B
ktorý panuje mestu,
Gmi
z vyvýšeného postu
G#
všetko hodnotí.
Cmi
Jedna pravda
G#
o každom človeku
B
a zaradenie
D#
každého človeka
G
do nejakej úlohy,
Cmi G#
ktorú musí zohrávať.
2006 / Dokupoézia / výber poézie, vytvorenej z novinových úryvkov (Slávo Krekovič)
Dokupoéziu si môžeme predstaviť ako záchranné koleso pre mediálne útržky s „pridanou hodnotou“, ktoré by sa inak väčšinou utopili v informačnom prílive. Tak ako existuje “sklížený film” z nájdeného materiálu, zvuková topografia pracujúca s nahrávkami rôznych prostredí alebo vizuálne diela využívajúce predmety bežného života, dá sa obľúbený princíp „copy & paste“ využiť aj v poézii. Samozrejme, práca s nájdenými textami samozvanou metódou brikoláže či postprodukcie nie je žiadnou novinkou, takže aj tento úvod je myslený skôr ako výzva. Vystrihovať, prepisovať, kombinovať, skrátka ďalej manipulovať fragmenty z tlače, tohto pomaly už “oldskúl” média. Výsledkom recyklácie bude potom čosi ako massmedia art, asambláž textových ready-mades, odhaľujúca „čistú krásu slov zo života“. Nezámerné čaro novinových novotvarov ponúka vzácnu príležitosť nahliadnuť „jazyku do kuchyne”: nie k urputným akademikom, ale priamo tam, kde ho svojpomocne utvára v podstate anonymná obec žurnalistov a prispievateľov. V zrýchlenom prúde slovných obrazov navyše často pláve aj čisto situačný humor, takže ak máme šťastie, môže vtrhnúť “muž s pančuchou na hlave do predajne ponožiek a pančúch”.
Žitá realita je dokupoézii nielen inšpiráciou, ako to býva pri tradičnom básnení, ale priamo surovinou. Pri jej zbere a prepájaní do väčších celkov býva najzábavnejšie preplietanie autentickej výpovede s poetickou, niekedy až zľahka surreálnou fabuláciou. Dokupoézia je akým-takým, ale predsa len výstižným odrazom toho, čím a ako práve spoločnosť žije: meniaca sa mestská krajina, starosti s prebiehajúcim ročným obdobím, „neuveriteľné“ historky aj zúfalé apely z listov čitateľov. Dokupoézia nehodnotí, nekritizuje, hrá sa (aj keď niekedy zlomyseľne); umožňuje nám precítiť radosť nad nezamýšľaným transcendentnom nájdených úryvkov. Ich prameňom môžu byť noviny, časopisy, titulky, plagáty, skrátka akékoľvek tlačené civilizačné prejavy – všade totiž čakajú pasáže, vety alebo slovné spojenia, ktoré by bolo škoda zabudnúť. Formy si môžeme požičať aj od klasikov – haiku, sonet, voľný verš, lyrizovaná próza… Ostatné už závisí len od citu a pozornosti mediálneho ekológa, podávajúceho dôkaz, že verbálna tvorivosť nemusí zostať len vedľajším produktom každodennej komunikácie.
(Pramene výberu: Bratislavské noviny, Večerník, SME – príloha Víkend a Právo.)
Ukážka dokupoézie:
HAIKU
I.
Srnky požierajú
kvety z hrobov
pri krematóriu
II.
Vražda Mrázka
byla provedena
osobou Kočka
III.
Kamerový
systém v meste
pomaly rastie
IV.
Srsť
čokoládových
medveďov
V.
Automobilové vraky
pomaly opúšťajú
mesto
VI.
Umlčané svedkyne
kričia do sveta
chaotický presun mestom
lampy ako terče
všade roztrhaný betón
hluk a prach sú bežnou výbavou
rozdrúzgané svietidlá
sú symbolickým výkričníkom
životnosť je už pri ich zrode
odsúdená na zánik
problémy, ktoré môžu
postrehnúť postihnutého
kĺbové vozidlá
nivelety chodníka
vo formátoch totožných
osadzovacími košmi
zapustenie telesa diaľnice
s lapačom tukov
náletové jedince
(v podstate burina)
taká veľká rozostavanosť
a tak malá dostavanosť
